S úvodzovkami sa najčastejšie môžeme stretnúť v literatúre, v románoch, poviedkach, novelách, ale tiež v odbornej vedeckej literatúre. Stretávame sa s nimi aj na vysokých školách pri písaní bakalárskych, či diplomových prác.
Úvodzovky píšeme najmä v priamej reči, ale používame ich aj pre označenie citácií, keď chceme zdôrazniť určitý výraz, ktorý nepoužívame v našej slovnej zásobe bežne, ale tiež na označenie slov s ironickým podtónom.
Menej sa už úvodzovky používajú na označenie slov, pri ktorých chceme poukázať nato, že sú nesprávne, chybné, či nevhodné, napr. členok, nie „kotník“, slovenčina, nie „slovina“ a pod. Môže sa použiť aj čiarka a obrátená čiarka, napr. tvorivý, nie ,tvorčí´. Takýto spôsob sa používa aj v prípade, že potrebujeme napísať citát v rámci iného citátu.
Písanie úvodzoviek môže byť niekedy aj hotová veda. Napríklad, úvodzovky sa nepíšu pri názvoch kníh, časopisov, umeleckých a vedeckých diel, pokiaľ ich spomíname v nejakej práci, ak je však názov príliš dlhý a nie je jasné, kde končí, dáme ho do úvodzoviek.
Netreba si mýliť úvodzovky s apostrofom, ktorý sa používa pri prepise z azbuky do latinky, alebo pri prepise čínskeho písma ako neurčitá samohláska. Apostrof sa používa aj na vynechanie hlások, najmä v poézii, napr. čosi – čos´, ktosi – ktos´, atď.
Pre študentov je dôležité vedieť, kedy sa úvodzovky píšu, nakoľko v nich robia často chyby. Priama reč sa vo vysokoškolských prácach vyskytuje len výnimočne, no študenti mávajú problém so správnym označením citácií a parafráz. Citácia do desiatich riadkov by mala byť jasne vyznačená úvodzovkami, a to v tom prípade, ak ide o doslovný prepis state zdrojového textu. V takýchto prácach sa písanie úvodzoviek využíva aj na vyznačenie nových, neznámych slov, či slov, ktoré chce študent zvýrazniť.
