Keď Francis Fukuyama písal svoje hádam najkomentovanejšie dielo súčasnej politickej filozofie s názvom Koniec dejín a posledný človek, svetom rezonovalo víťazstvo neokonzervativizmu Reagana nad postalinovským brežnevizmom. Významne k tomu prispela osobnosť Michaila Gorbačova, bez ktorého by bipolárny svet možno existoval až dodnes (podobne, ako je tomu v Číne – s prvkami ekonomického liberalizmu, ale so stálym politickým monopolom jedinej štátostrany).
Otázkou dejín ostáva, či pri pohľade na činy Michaila Gorbačova ustrnul Hegel podobne, ako pri pohľade na Napoleonove vojská prechádzajúce Jenou a či by tiež písal o tom, že videl svetového ducha kráčať pred jeho očami. Pre novodobého hegeliánca však udalosti, ktoré spustil predposledný sovietsky prezident, sa stali zvesťou o víťazstve finálnej svetovej idey (idey slobody), Francis Fukuyama začal hlásať koniec dejín. Rozdelil štáty na post-historické (západná demokracia) a historické (zväčša národné štáty, ktoré ešte nezavŕšili svoj finiš do cieľa). (FUKUYAMA, 2002, s. 213-214) Tento Američan japonského pôvodu na prvé zdanie prehlásil, že nič lepšie ako demokracia neokonzervatívcov typu Reagana či Thacherovej už nebude objavené a že už bola vymyslená najlepšia (najhumánnejšia) forma štátneho zriadenia a rôzne národy sa k nej môžu približovať, stotožniť alebo späť vzdialiť. Fukuyama pritom s touto myšlienkou neprišiel prvý, iba spopularizoval nanovo staré Heglovo učenie. „Světové dějiny představují pokrok v uvědomování svobody a ten máme poznat v jeho nutnosti. Vraťme se k tomu, co jsem obecně řekl o znalosti svobody vzhledem k její formě. Orientální národy věděly, že svobodný je pouze jeden; řecký a římský svět již věděl, že svobodní jsou někteří; my však víme, že všichni lidé jsou svobodní o sobě, že jsme svobodní jako lidé vůbec. Toto vědomí svobody je zároveň rozčleněním dějin.“ (HEGEL, 2004, s. 19).
Je pochopiteľné, že takéto mesiášske vyhlásenie vzbudilo vlnu reakcií. Väčšina z nich strieľala úplne vedľa, prezrádzajúc, že ich pisatelia vlastne Fukuyamu nikdy nečítali. Zazlievali mu, že hlása „koniec sveta“ (na spôsob nejakej pokojnejšej formy apokalypsy), ďalší odmietali jeho koniec dejín tým, že dni na kalendári predsa ubiehajú neustále dopredu. Fukuyama ani neoslavuje amerikanizmus (sám sa po vpáde USA do Iraku ohradil voči tomu, že neokonzervatívne kruhy okolo prezidenta Busha mladšieho odôvodňujú tento vpád ideologickou nadradenosťou proklamovanou Fukuyamom). Vzorom preň je skôr Európska únia v snahe o pokojné prekonávanie národných protikladov pri rešpekte osobitostí jednotlivých národných priorít a ľudských práv. (FUKUYAMA, 2006, s. 3-4)
Najvážnejšia výzva prišla od politológa Samuela Huntingtona, ktorý predstavil nemenej populárnu víziu ešte viac zaktualizovanú udalosťami 11. septembra 2001. Namiesto „konca dejín“ nastupuje neutíchajúci „stret civilizácií“, tj. stále napätie, konkurenciu či
